Poviedky

Keď som položila nohu na lano, rozkývalo sa. Podo mnou bolo nepokojné more a lano bolo vo výške asi dvadsiatich metrov. „No poď už!“ popohnala ma moja mladšia sestra Maja, ktorá stála už bezpečne na plošine s majákom, kde sa končilo lano. Ja som bola len na začiatku. Urobila som jeden krok, druhý, tretí, až som cítila, ako sa nakláňam na pravú stranu. Nestihla som sa vyrovnať ani zachytiť a už som len vnímala ako padám, padám a padám do mora...

„Cŕŕŕn!!!“ zazvonil mi budík a ja som sa z trhnutím prebudila. Zastavila som a pomaly vstala z postele. Chcelo sa mi znovu spať, no vedela som, že mám školu. Odhrnula som perinu a šla sa obliecť. Práve bol marec a na to, že vo februári sa všetci vonku mrzli bolo prekvapivo teplo. Zobrala som si rifľovú bundu, džínsy a biele tričko s nápisom Sweer dreams. Vlasy som si zopla do copa a pery pretrela balzamom. Zišla som dole schodmi, zobrala si už prichystaný toast, ktorý ležal na stole a vybrala som sa do školy. No tieto plány prekazila Maja, ktorá sedela vysoko na konári našej jablone a hádzala do mňa vetvičky. „Už aj s tým prestaň!“ okríkla som ju, „Nemáš ísť náhodou do školy?“ Maja položila konárik, ktorý do mňa práve chcela hodiť a zasmiala sa : „My máme dnes riaditeľské voľno!“ No jasné, už zase. Mám pocit, že oni majú riaditeľské voľno snáď skoro každý týždeň. Zamračila som sa na ňu, no potkla som sa a spadla rovno do mláky. Maja na strome sa rozrehotala. Vrhla som na ňu ešte jeden podráždený pohľad a utekala som sa domov prezliecť. Biele tričko, či vlastne už hnedé, som vymenila za fialovú košeľu a rifľovú bundu za čierny sveter. Pre istotu som tentoraz išla zadným vchodom a s hrôzou som si uvedomila, že už asi desať minút meškám do školy. Ani som sa nepozerala, kadiaľ idem, rozbehla som sa. Školu som mala celkom blízko, z môjho okna je vidno kúsok plota, ktorým je ohraničený školský areál. Začalo ma pichať v boku, no nespomalila som. A to bola chyba. Vbehla som do cesty čiernemu kabrioletu a vodič nestihol zastaviť. „Au!“ vykríkla som prenikavo, keď som narazila hlavou na tvrdú betónovú cestu. A potom mi začalo pískať v ušiach. Chcela som si ich zakryť rukou, no nemohla som ňou pohnúť. Potom som stratila vedomie...