Poviedky

Keď som zišla dole schodmi, videla som, že je prestreté len pre troch. Ocko zase určite išiel pracovať, ale kto ešte chýba? Mama je určite tu, počula som, ako s niekým telefonuje. Nora alebo Jakub tu nie sú. Prešla po špičkách na druhú stranu poschodia a nakukla do Norinej izby. Sedela na posteli, pred sebou mala položenú učebnicu chémie a civela do prázdna. Bola v druhom ročníku na strednej a stále sa len učila. Aspoň myslím, keďže sa stále zatvorila po škole na celý deň do svojej izby a tvrdila, že sa tam učí. „Nora?“ povedala som opatrne, „Je večera, tak zíď dole...“ Tá sa na mňa ani nepozrela, prikývla a pozornosť preniesla na učebnicu. Všimla som si, že vyzerá trocha inak ako minule. Jej dlhé hnedé vlasy stratili lesk, zelené oči už nemali tú známu iskru a bola aj bledšie aj chudšia. Cez víkend ju musím vytiahnuť niekde do mesta, aby sa aspoň trochu zabavila.

Zavrela som dvere a prešla k Jakubovej izbe. Na moje počudovanie tam bol, sedel za stolom, v ušiach mal slúchadlá a počúval pesničky. Prečo potom mama prestrela len pre troch? Na rozdiel od Nory sa Jakub neučil takmer vôbec. Bol od nej o rok a pol starší a chodil do tretieho ročníka na strednej. O štúdium nemal vôbec záujem, chcel dokončiť strednú a ísť radšej pracovať. „Ehm... Jakub? Je večera!“ zvolala som, aby ma cez hlasnú hudbu počul. Prikývol a rovnako ako Nora mi viac nevenoval pozornosť. Vyšla som z izby a išla na večeru. Mama v kuchyni nebola, nevidela som, žeby niekam išla. Sadla som si za stôl na moje miesto a čakala na ostatných. Asi po minúte zišla dole Nora a naťahovala sa. Sadla si na ockovo miesto na čele stola a ja  som na ňu hodila veľmi podráždený pohľad. „Sandra, nechaj tak, však je to jedno,“ zamrmlala Nora, keď si všimla, prečo som sa zamračila. „No jeme, či nie?“ spýtala sa asi po dvoch minútach, keď Jakuba nikde. „Počkaj, Nora, idem hore,“ vyskočila som a bežala do Jakubovej izby. „Už som bol na odchode,“ vyhováral sa, dal si dole slúchadlá a zišiel po schodoch. Všetci sme ešte chvíľu čakali na mamu, no Jakub bol asi hladný, tak začal jesť. Keď môže on, môžem aj ja, povedala som si a tiež som začala jesť. No Nora sa ničoho ani nedotkla a trpezlivo čakala na mamu. No aj ona to nakoniec vzdala a uchlipla si z polievky, ktorá bola na večeru. „Kde je vlastne mama?“ nechápal Jakub. „Neviem, idem jej zavolať,“ odvetila Nora a vytiahla svoj nový mobil. Dostala ho za polročné vysvedčenie, lebo mala samé jednotky.

Mobil zvonil a mama nedvíhala. Ani o hodinu. Ani o dve. Všetci traja sme spolu sedeli v obývačke, pozerali film a čakali na mamu. No vlastne ja a Jakub sme pozerali film, Nora si išla hore po učebnicu chémie a učila sa. Znova. Nakoniec zaspala na gauči medzi mnou a Jakubom. My sme zostali hore až do druhej v noci, no aj mňa už premohla únava a zaspala som. Krátko po mne aj Jakub.

Ráno som sa zobudila na to, ako mnou Nora trasie. „Vstávaj!“ povedala a ja som sa ihneď prebudila. Mama? Vrátila sa? Nora akoby mi čítala myšlienky a povedala : „Mama sa nevrátila. A ani ocko tu nie je. Volala som im už snáď stokrát, ale ani jeden mi nedvíha!“ Zovrelo mi srdce a nahovárala som si, že mama možno išla len navštíviť babku (bez toho, aby to oznámila svojim deťom) a nemá čas dvíhať telefóny alebo je práve s babkou v kostole (jasné, aj o druhej v noci). Vyskočila som z gauča a vbehla do svojej izby. Prezliekla som sa a chytila do ruky mobil. Rozhodla som sa, že zavolám babke. Mobil zazvonil a babka našťastie hneď zdvihla. „Slniečko moje, čo sa stalo? Prečo mi voláš?“ spýtala sa babka. „Ja... ehm... Nie je u teba náhodou mamka?“ spýtala som sa a dúfala v kladnú odpoveď. No prišla záporná. „Nie, Lenka tu nie je, prečo? Ja som si myslela, že je doma s vami.“ „Práveže nie je,“ rýchlo som babke vyrozprávala celý príbeh. „Viete čo? Kým sa váš otec alebo Lenka nevrátia, poďte ku mne. Aspoň ty, Nora s Jakubom by sa už mali vedieť o seba postarať sami.“

Babka bývala hneď za rohom a hoci si myslela, že prídem len ja, prišli aj Nora s Jakubom. Stará mama nás poriadne vyobjímala (a jej pes Dunčo nás poriadne olízal) a zrobila nám čaj. Chcela si ešte vypočuť verziu príbehu od Nory a Jakuba. Zahanbene som si uvedomila, že Norina a aj Jakubova verziu znejú oveľa menej strašidelne než tá moja. Babka celý čas prikyvovala a občas rozprávanie prerušila otázkou, keď niečomu nechápala. Na konci povedala : „Nechápem, prečo z toho robíte takú drámu, veď o nič nejde. Ostanete tu a keď sa Lenka vráti, určite vám zavolá. Uvidíte, do večera budete doma.“ Dúfala som, že má pravdu.